Aktuality a publikácie

03.12.2014

TÉMA: NÁHRADA TROV KONANIA, TROVY KONANIA, CIVILNÝ SPOROVÝ PORIADOK

A Civilný sporový poriadok pre Vás do tretice. Tentokrát Vám ponúkame príspevok k úprave náhrady trov konania v danom pripravovanom kódexe, tak, ako bol publikovaný v časopise Bulletin slovenskej advokácie (číslo 10-11/2014).

 

Náhrada trov konania v pripravovanom sporovom kódexe

(uverejnené v časopise Bulletin slovenskej advokácie 10-11/2014)

 

Autor vo svojom príspevku analyzuje riešenie otázky rozhodovania o náhrade trov konania
v pripravovanom Civilnom sporovom poriadku, ktorý má nahradiť Občiansky súdny poriadok. Advokátsku obec upozorňuje najmä na to, že pri náhrade trov konania by podľa legislatívneho návrhu malo dôjsť k zmenám, ktoré je nevyhnutné z pohľadu právneho zástupcu účastníka konania hodnotiť ako negatívne.

 

 

1. Úvod

 

V druhej polovici júla tohto roku bol zverejnený návrh paragrafovaného znenia Civilného sporového poriadku. Dňa 15.08.2014 bol s miernymi zmenami následne predložený do medzirezortného pripomienkového konania. Ide o jeden z troch kódexov, ktoré v zmysle vládou Slovenskej republiky schváleného legislatívneho zámeru majú nahradiť súčasný Občiansky súdny poriadok (ďalej aj len „O.s.p.“).

 

Uvedený kódex, ako bol predložený do medzirezortného pripomienkového konania, obsahuje viacero oblastí, v ktorých sa závažným spôsobom – v prípade jeho prijatia - zmení doterajšia prax v civilnom súdnom spore. A to či už ide o otázku až prekvapujúco výraznej preferencie princípu právnej istoty pri rozhodovaní právne a skutkovo obdobných vecí (článok II.), zavedenia inštitútu sudcovskej koncentrácie konania (§ 144), inštitútu predbežného prejednania sporu (§ 159 a nasl.), osobitnej úpravy sporov s ochranou slabšej strany (§ 281 a nasl.) a ďalších noviniek[1]. Kompletné znenie paragrafovaného znenia, ako bolo predložené do medzirezortného pripomienkového konania, je dostupné na webovom portáli právnych predpisov Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky.[2]

 

Vzhľadom na to, že Bulletin slovenskej advokácie slúži primárne advokátom a úspešní advokáti sú „živí“ i  z náhrady trov konania, ktorá im prináleží v prípade úspechu v spore (samozrejme, za predpokladu patričnej dohody s klientom, keďže bez nej je i k dnešnému dňu advokát v zmysle § 149 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku len platobným miestom, na ktoré je náhrada trov konania – patriaca účastníkovi – vyplácaná[3]), zaostríme v tomto príspevku na úpravu rozhodovania o trovách konania, ktorá z návrhu paragrafovaného znenia Civilného sporového poriadku (ďalej aj len „CSP“) vyplýva. Navrhované zmeny v tejto otázke sú totiž – z pohľadu advokátov - veľmi závažné.

 

Základná úprava trov konania je v CSP upravená v šiestej hlave druhej časti, vyjadrené „paragrafovo“ ide o  § 241 až § 252 CSP. Až do § 250 CSP zrejme väčšinu advokátov, ktorí sa budú s daným znením oboznamovať, nič významné neprekvapí. Divy sa však začínajú diať v  § 251 a § 252 s nadpisom „Rozhodovanie o trovách konania“.

 

2.  § 251 CSP z pohľadu advokáta - základ problému

 

V zmysle § 251 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.  V zmysle § 251 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti veci samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

 

Ako je zrejmé z prvej vety § 251 ods. 1 CSP, evidentnou zmenou je, že súd by mal rozhodovať o nároku na náhradu trov konania aj bez návrhu.[4] Túto zmenu z pohľadu advokáta možno vnímať určite pozitívne. Tento príspevok má však za cieľ venovať sa § 251 CSP z iného pohľadu.

 

Z citovaného § 251 CSP totiž priamo vyplýva, že o náhrade trov konania sa bude rozhodovať v každom konaní v podstate dvakrát. V prvom prípade sudca v rámci rozhodnutia vo veci samej de facto len všeobecne rozhodne, ktorý z účastníkov má nárok na náhradu trov konania (§ 251 ods. 1 CSP) bez toho, aby akokoľvek určoval výšku týchto trov. To znamená, pôjde o výrok, ktorý bude i v prípade, že nadobudne právoplatnosť, de facto bez významu, nakoľko bude – z dôvodu svojej neurčitosti (t.j. neuvedenia výšky daných trov) - nevykonateľný.

 

Pre osobu, ktorá má finančne profitovať z priznaných trov právneho zastúpenia, bude mať teda zmysel či význam až následné uznesenie o výške náhrady trov konania (§ 251 ods. 2 CSP), vydané vyšším súdnym úradníkom až po právoplatnosti veci.

 

Predpokladajme pritom v praxi pomerne bežnú situáciu, t.j., že advokát je so svojím klientom v zmluve o poskytovaní právnych služieb dohodnutý tak, že trovy právneho zastúpenia priznané súdom prináležia v prípade úspechu klienta v spore nie klientovi ako účastníkovi konania, ale práve jemu ako advokátovi.[5] Alebo inak povedané – že advokát si je na základe zmluvy s klientom oprávnený súdom priznané trovy právneho zastúpenia ponechať a nevyplatiť ich klientovi. Za takých okolností môže byť pre advokáta navrhovaná úprava CSP značne nepríjemná, a to najmä v sporoch so značnou tarifnou hodnotou veci. A to hneď z viacerých hľadísk.

 

Tým prvým je otázka rýchlosti rozhodovania vyššieho súdneho úradníka o konkrétnej výške trov. Pri kvantite vecí súdmi rozhodovaných sa totiž veľmi ľahko môže stať, že advokát síce získa pre klienta priaznivé i vymožiteľné rozhodnutie (t.j. rozsudok vo veci samej), no napriek tomu bude nútený následne nemalé obdobie čakať, kým sa samostatným uznesením rozhodne i o výške náhrady trov právneho zastúpenia (opäť s pripomenutím nevyhnutnosti osobitnej dohody medzi advokátom a klientom, ktorá je nevyhnutnou podmienkou k tomu, aby si advokát mohol od klienta náhradu trov konania resp. akúkoľvek jej časť uplatňovať). Negatívum navrhovaného znenia § 251 ods. 2 CSP je zrejmé i pri komparácii s k dnešnému dňu platnou a účinnou prvou vetou § 151 ods. 3 O.s.p., ktorá – na rozdiel od § 251 ods. 2 CSP - aspoň uvádza konkrétnu lehotu, plynúcu odo dňa právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, v rámci ktorej je súd povinný o trovách (vrátane ich výšky) rozhodnúť.[6]

 

Tým druhým hľadiskom je otázka sťaženého postavenia pri vymáhaní súdom priznanej odmeny za právne zastúpenie od účastníka neúspešného v spore, a to opätovne najmä pri sporoch s vyššou tarifnou hodnotou. Jednak totiž môže vzniknúť problém na strane povinnej osoby (neúspešného účastníka v spore), ktorá už na základe prvého rozhodnutia o náhrade trov konania v zmysle § 251 ods. 1 CSP bude vedieť, že má očakávať i rozhodnutie o ich výške (v zmysle § 251 ods. 2 CSP), a preto môže začať „vymýšľať“ a uskutočňovať kroky za účelom znemožnenia vymožiteľnosti náhrady trov konania, a zároveň môže vzniknúť i problém na strane oprávnenej osoby (t.j. klienta resp. osoby v spore úspešnej), ktorá už po uspokojení vlastných záujmov (ktoré budú odzrkadlené už v rámci rozsudku vo veci samej) nemusí byť natoľko motivovaná poskytovať advokátovi súčinnosť nevyhnutnú k vymoženiu náhrady trov konania (opätovne pripomenúc, že i exekúciu na vymoženie náhrady trov konania musí viesť ako oprávnený jedine úspešný účastník konania, a nie jeho právny zástupca).

 

To, že úprava obsiahnutá v § 251 CSP sa nedá z pohľadu bežného advokáta hodnotiť inak ako negatívne je zrejmé i pri porovnaní s postavením napr. exekútora. Exekučný poriadok totiž v § 46 ods. 4 stanovuje, že plnenia prijaté alebo vymožené z majetku povinného sa na úhradu pohľadávky použijú primárne na trovy exekútora, a až následne napr. na istinu vymáhanej pohľadávky, jej príslušenstvo či trovy oprávneného. To znamená, prvotne je odmeňovaný exekútor a až následne oprávnený. V prípade advokáta by tomu však bolo - za predpokladu prijatia § 251 CSP v citovanom znení - celkom opačne... Najmä v slovenských pomeroch, špeciálne pri právnických osobách, bude pritom často zrejme odôvodnená obava, aby po uspokojení sumy priznanej rozsudkom vo veci samej (t.j. v merite veci) ešte vôbec existoval na strane povinného majetok, z ktorého by bolo možné uspokojiť aj náhradu trov konania.

 

Tým sa však príbeh nekončí...

 

3. § 251 CSP pohľadom všeobecným – pokračovanie problému

 

Ako bolo už vyššie uvedené, o výške náhrady trov konania by mal rozhodovať súdny úradník. Na tom by samo osebe ešte nemuselo byť nič zlé. Lenže, celá situácia sa dostáva do iného svetla po oboznámení sa s pripravovanými § 229 ods. 1 CSP, § 347 ods. 2 CSP a § 349 CSP.

 

V zmysle § 229 ods. 1 CSP proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré sa doručuje, je prípustná sťažnosť, pokiaľ ju zákon nevylučuje. Zároveň v zmysle § 238 CSP o sťažnosti rozhoduje súd prvej inštancie. To znamená, povedané jednoducho, o sťažnosti proti rozhodnutiu vydaného súdnym úradníkom rozhoduje uznesením sudca súdu prvého stupňa.

 

Takejto úprave by nebolo čo vytknúť, keby ale súčasne nebol navrhovaný i § 347 ods. 2 CSP a § 349 CSP. V zmysle § 347 ods. 2 CSP je proti uzneseniu súdu prvej inštancie totiž prípustné odvolanie len vtedy, pokiaľ to zákon pripúšťa. Uznesenia súdu prvej inštancie, voči ktorým je odvolanie prípustné, vymenúva CSP v  § 349 ods. 1. Uznesenie o výške náhrady trov konania tam však uvedené nie je. Ba čo viac, § 349 ods. 2 CSP výslovne uvádza, že odvolanie nie je prípustné voči tým uzneseniam, voči ktorým je možné podať sťažnosť.

 

Jednoducho povedané – ak sudca súdu prvého stupňa rozhodne o výške náhrady trov konania (na základe sťažnosti podanej voči rozhodnutiu súdneho úradníka) nesprávne, rozhodnutie je i tak právoplatné a jeho zmena prichádza v krajných prípadoch do úvahy len prostredníctvom ústavnej sťažnosti (uvažovať nemožno ani o dovolaní, keďže to môže byť prípustné len voči rozhodnutiam odvolacieho súdu). To, že sudca súdu prvého stupňa sa v súvislosti s rozhodovaním o trovách konania neraz pomýli i dnes, kedy rozhoduje podľa už roky platného O.s.p., asi každý advokát pozná (na vysvetlenie správneho pochopenia uvedeného – v rámci tohto príspevku nemáme záujem akokoľvek kritizovať sudcovskú moc; chyby sú totiž prirodzenou súčasťou každodennej práce a nevidieť ich len u toho, kto nerobí nič). Avšak, práve v dôsledku danej omylnosti každej osoby pracujúcej samostatne, samosudcov nevynímajúc, by bolo pre advokátov určite vhodnejšie (a malo by to byť i ich záujmom), aby aj o nároku súvisiacom s ich prácou mohol takisto rozhodovať (aspoň) v apelačnom procese viacčlenný senát.

 

Ani tu sa však príbeh ešte nekončí...

 

4. § 251 CSP pohľadom logickým – zavŕšenie problému

 

Pozorná analýza nemôže opomenúť ani to, ako by malo byť podľa CSP s náhradou trov konania naložené (rozumej rozhodované) v prípade odvolacieho či dovolacieho konania.

 

V zmysle § 385 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie platia i pre odvolacie konanie. V zmysle § 385 ods. 2 CSP ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie. V zmysle § 385 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

 

Citovaný § 385 ods. 2 CSP jednoznačne hovorí len o nároku na náhradu trov konania, nie o výške náhrady trov konania (k tomu porovnaj obdobne terminológiu vo vyššie citovaných
§ 251 ods. 1 a 2 CSP). To znamená, daný § 385 ods. 2 CSP si zrejme nebude v prípade jeho prijatia možné vykladať inak ako spôsobom, že v prípade zmeny rozhodnutia vo veci samej odvolacím súdom nebude tento súd sám zároveň určovať výšku náhrady trov konania za celé konanie, ale len rozhodne o tom, kto – a či niekto - má na náhradu trov konania nárok. Konkrétna výška náhrady trov konania bude určovaná až následne. Rovnako bude potrebné zrejme vykladať i § 385 ods. 3 CSP, upravujúci situáciu, kedy odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa vo veci samej zruší.

 

Otázka však je, kto bude mať vlastne v uvedených prípadoch (ale aj v situáciách, kedy odvolací  súd jednoducho potvrdí rozhodnutie súdu prvého stupňa vo veci samej ako vecne správne) už o konkrétnej výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodovať. Ak podľa
§ 385 ods. 1 CSP majú ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie platiť i pre odvolacie konanie, znamená to, že aj o výške trov odvolacieho konania by mal opätovne rozhodnúť súdny úradník. Ibaže - ktorého súdu, súdu prvého stupňa či súdu odvolacieho? Pokiaľ má podľa § 238 CSP o sťažnosti (aj voči rozhodnutiu súdneho úradníka o náhrade trov konania) rozhodovať súd prvej inštancie, zdá sa, že to bude súdny úradník na súde prvého stupňa, ktorý „vybaví“ vždy výšku trov celého konania, t.j. tak výšku náhrady trov konania na súde prvého stupňa, ako i druhého stupňa.

 

Čo však v prípade podaného dovolania? Podľa § 442 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie platia pre dovolacie konanie primerane. A teda, gramatický výklad § 442 ods. 1 CSP a použitie slova „primerane“ skôr navráva tomu, že o výške náhrady trov dovolacieho konania by mal  rozhodovať už súdny úradník dovolacieho súdu. Jedine, že by súdny úradník súdu prvej inštancie po tom, čo už raz rozhodoval o výške náhrady trov prvostupňového ako aj odvolacieho konania (a to už po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, ktorá nastáva, samozrejme, ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu[7]), vydával následne (po tom, čo dovolací súd posúdi dovolanie voči právoplatnému rozhodnutiu ako nedôvodné) ďalšie rozhodnutie o výške náhrady trov, tentoraz však dovolacieho konania...

 

5. Stručne aj k § 252 ods. 1 CSP

 

V zmysle § 252 ods. 1 CSP ak bola v konaní úspešná strana zastúpená advokátom a advokát preukáže, že sa na tom so stranou dohodli, súd uvedie v uznesení o výške náhrady trov konania ako prijímateľa náhrady trov advokáta.

 

Oslabenie pozície advokáta v pripravovanom CSP je zrejmé i z citovaného § 252 ods. 1 tohto kódexu. Kým v súčasnosti, ako už bolo uvedené, je platobným miestom vždy advokát (§ 149 ods. 1 O.s.p.), na základe čoho advokát má predsa len akúsi „páku“ na klienta najmä v prípade, že klient je mu už dlžný určité platby za predtým poskytnuté právne služby, podľa návrhu CSP je už z jeho strany nevyhnutné preukázať dohodu s klientom, na základe ktorej má byť advokát platobným miestom.

 

Otázka navyše je, akým spôsobom danú skutočnosť preukazovať. Z pohľadu advokáta ale ani klienta totiž nemusí byť právne najvhodnejšie riešenie predkladať do súdneho spisu celú zmluvu o poskytovaní právnych služieb obsahujúcu komplexnú úpravu podmienok spolupráce advokáta a klienta, a to napriek tomu, že by zo zmluvy dané právo advokáta byť prijímateľom náhrady trov konania nepochybne vyplývalo. Zrejme najvhodnejšie bude osvedčovať danú skutočnosť na osobitnom dokumente, ktorý by klient podpisoval ešte pred začatím alebo v čase začatia súdneho sporu, a ktorý by pritom iným subjektom majúcim prístup do súdneho spisu neodhaľoval zo vzťahu advokáta so svojím mandantom nič nad rámec nevyhnutného.

 

6. Mea culpa

 

Aby sme predišli pochybnostiam – je potrebné skutočne úprimne oceniť na slovenské pomery až neuveriteľne rýchlu prácu celej rekodifikačnej komisie, ktorá za veľmi krátky čas pripravila návrh (nielen) nového Civilného sporového poriadku, aj s množstvom nových inštitútov, ktoré v súčasnosti platný Občiansky súdny poriadok vôbec nepozná.

 

Zámerom vyššie uvedenej analýzy však bolo upozorniť na to, že v prípade prijatia CSP v znení, v akom bolo zverejnené a následne predložené do medzirezortného pripomienkového konania, by zrejme došlo k zhoršeniu, ale aj k znejasneniu postavenia subjektov civilného procesu tak pri určovaní, ako aj pri uplatňovaní náhrady trov konania, ktorej primárnou, ba hlavnou súčasťou je odmena za právne zastupovanie. A to je záležitosť, ktorá by mala zaujímať najmä advokátov. Ak tomu doteraz tak nebolo, je azda namieste vyššie tučne uvedená latinská fráza, ktorá – ako uvádza česká verzia „Wikipedie“ - pochádza „z úkonu kajícnosti, který tvoří součást mešního řádu římského ritu a v němž člověk uznává své nedokonalosti a hříchy před Bohem“.

 

Platí to pritom o to viac, že legislatívny zámer rekodifikácie civilného práva procesného bol známy už v prvej polovici roku 2013. A už v ňom bolo k problematike trov konania mimo iného uvedené nasledovné:

 

„Cieľom bude aj zjednodušenie samotného rozhodovania. Rozhodovanie o trovách je problematické, pretože sudcovia rozhodujúci o trovách pri zrejmom nároku rozhodujú nielen o priznaní nároku na náhradu trov, ale aj o jeho matematickom výpočte, ktorý predstavuje takmer tretinu odôvodnenia rozhodnutia.  Takéto rozhodnutia bývajú niekedy len pre chyby v počítaní napádané opravnými prostriedkami, čo pri súčasnej úprave odvolacieho konania aj v časti trov predstavuje zbytočné predlžovanie konania.

 

Zámerom navrhovanej úpravy je zverenie výpočtovej časti rozhodovania vyššiemu súdnemu úradníkovi, ktorý v tejto veci vydá samostatné uznesenie. Voči tomuto uzneseniu bude prípustná sťažnosť, o ktorej bude rozhodovať sudca príslušného súdu. Jeho rozhodnutie bude konečné.“[8]

 

Možno vyjadriť presvedčenie, že citovaný názor uvedený v schválenom legislatívnom zámere rekodifikácie civilného práva procesného, podľa ktorého možnosť podať opravný prostriedok priamo na odvolací súd aj voči výroku o trovách konania prispieva k predlžovaniu konania, je minimálne diskutabilný. Nehovoriac o tom, že len odvolaním voči výroku o trovách konania nie je právoplatnosť ostatných výrokov dotknutá, a to tak s poukazom na dnes platný § 206 ods. 3 O.s.p.[9], ako aj s poukazom na § 359 ods. 3 CSP[10] s prakticky identicky navrhovaným znením (pokiaľ CSP takisto uvádza v danom ustanovení i odvolanie voči výroku o trovách konania, ide zrejme len o odvolanie voči výroku o náhrade trov konania ako takej, keďže odvolanie voči výroku o výške náhrady trov konania nemá byť podľa iných už analyzovaných ustanovení CSP – najmä § 349 CSP - vôbec prípustné).  

 

Zároveň sa ťažko možno domnievať, že pokiaľ súdny úradník súdu prvej inštancie dostane po rozhodnutí odvolacieho súdu (t.j. so značným časovým odstupom) do ruky opätovne spisový materiál, bude o výške trov konania rozhodovať rýchlejšie a ľahšie, ako by tomu bolo v prípade, kedy by sa o výške trov konania rozhodovalo v rámci rozhodnutia vo veci samej, t.j. v čase, kedy je s celým súdnym spisom – ten kto s ním pracuje - aktuálne oboznámený.

 

Iniciatíva k zmene analyzovaných ustanovení Civilného sporového poriadku tak, ako boli navrhnuté, ťažko príde odinakiaľ, ako z advokátskeho stavu. Je preto namieste očakávať najmä od stavovského orgánu, aby sa v uvedenej otázke angažoval. O to viac, že podľa § 448 ods. 1 CSP by mali novému kódexu podliehať aj konania, začaté už pred jeho účinnosťou.

 

_______________________________________________________________________

 

Resumé

Autor v príspevku poukazuje na zmenu v spôsobe rozhodovania o náhrade trov konania, ako bola navrhnutá a predložená do medzirezortného pripomienkového konania v rámci pripravovaného Civilného sporového poriadku. Zdôrazňuje, že o výške náhrady trov konania, ktorej súčasťou je aj náhrada trov právneho zastúpenia, má rozhodovať súdny úradník a až po právoplatnosti veci samej. Zároveň, mimo iného, upozorňuje na nejasnú úpravu rozhodovania o výške náhrady trov konania v odvolacom a najmä v dovolacom konaní. Apeluje preto na advokátsku obec a príslušné stavovské orgány, keďže otázka rozhodovania o náhrade trov konania by mala byť relevantná špeciálne pre advokátsky stav. 

 

 

«Návrat na aktuality a publikácie